Alex

5. června 2016 v 22:55 | Sam |  Connected
Nazdar decká, ja viem, že nám to tu v poslednom čase umiera (predsa len Eun maturovala a zmaturovala, ja sa predrieram tretiakom a dúfam, že ho dotiahnem až do konca a Ľuľu sa musela adaptovať na novej škole), ale aj tak si ešte občas nájdem čas na to niečo napísať. A ak si ešte nejaká dušička pamätá moju sériu o dvoch chalanoch - teda konkrétne o huslistovi Patrickovi a jeho priateľovi maliarovi Theovi, tak tu je ďalší diel! Mám ešte ďalšie tri a v pláne sú aj ďalšie, lebo tí dvaja a ich okolie mi proste prirástli k srdcu. Niekedy v decembri som si spravila výpis postáv z tejto série poviedok a končne som určila miesto deja - New York, teda konkrétne Manhatan. (vychádzam poväčšine z google máp a z googlu, takže to občas môže byť skreslené, ale raz sa tam možno pôjdem pozrieť)

Nom a teraz už k tomuto krátkemu úseku - táto časť je z pohľadu Thea a hovorí poväčšine o jeho nalepšom kamarátovi Alexovi, ktorý mu pomohol vo veľa veciach - predsa len kvôli nemu spoznal Patricka. Preto názov Alex.

A to je všetko, príjemné čítanie
- Sam


Byť v spoločnosti množstva ľudí bolo pre mňa náročné takmer odjakživa. Už ako malé dieťa som radšej vyhľadával miesto v kúte miestnosti, kde som si mohol nerušene kresliť a nemusel som sa venovať okoliu. Alex bol však jediný, ktorý dokázal moju bublinku samoty prekonať. Boli sme spolužiaci takmer od škôlky - teda viac menej v škôlke ešte so mnou nenadväzoval kontakt, ale na základke som sa ho už nešiel zbaviť. Alex bol vo všetkých ohľadoch mojim pravým opakom, ale stále tu bola jedna vec, ktorá nás spájala - a to bolo práve umenie. Teda mojou špecialitou boli skôr maľba a kresba, zatiaľ čo Alexa priťahovali viac fotoaparáty a fotenie. Veľakrát som používal práve jeho fotky ako predlohy pre moje kresby, ale niekedy boli práve moje hotové kresby a môj maličký ateliér v mojej izbe motívom pre jeho fotografie. Alexa som asi od tretej triedy nikdy nevidel bez foťáku - vtedy mu totiž jeho otec kúpil prvý fotoaparát.

Ten okamih, kedy bol Alex naozaj šťastný si pamätám ešte aj teraz, keď už sme obaja dospelí a podávame si prihlášky na vysokú. Alex sa rozhodol pokračovať vo svojej vášni aj ďalej a podal si prihlášku na prestížnu New Yorskú školu, kde majú veľmi kvalitne rozvinuté aj práve štúdium fotografie. V jeho rozhodnutí ho podporila celá jeho rodina, ale ja som bol aj tak prvý, komu sa Alex zdôveril s výberom školy. Sám vedel, že aj ja sa chystám na umeleckú, aj keď zopár minút od neho, ale stále k sebe budeme mať celkom blízko. Obaja sa totiž to po skončení strednej sťahujeme na južnú časť Manhatanu.

Dodnes si pamätám na okamih, kedy ma Alex prvýkrát vytiahol niekam von. Teda nebolo to úplne prvýkrát, ale akurát tento večer mi utkvel v pamäti najhlbšie. Bol to piatok večer, keď sme boli druháci na strednej a akurát sme ukončili prácu na jednom rozsiahlom projekte, ktorý nám mal zaistiť letnú brigádu v jednej firme zaoberajúcej sa umením. Alexovou časťou projektu bolo fotiť bežný rušný život na Manhatane a mojím kúskom bolo zas kreslenie toho, čo sa dalo bežne vidieť z okna našej školy. Teraz už netuším, prečo som vlastne súhlasil s Alexovou ponukou ísť von, ale doteraz som mu za to vďačný. Totiž v ten večer som prvýkrát zažil pocit byť s niekým, kto vás aj reálne priťahuje. Nie len s dievčatami, ktoré mi dohadzovala matka - poprípade moja mladšia sestra Megan, ale v ten večer som prvýkrát pobozkal chalana. Alex o mojej orientácii vedel pravdepodobne skôr než ja sám, vždy mal také nejaké tušenie ohľadom toho, že som nikdy nehľadel na dievčatá takým istým spôsobom ako väčšina chalanov z našej triedy. Tá väčšina chalanov môj záujem o dievčatá skôr ako o modelky než partnerky, považovala za súčasť toho byť divným samotárskym umelcom, ale Alex v tom videl niečo viac.

Ďalší raz, kedy som bol Alexovi veľmi vďačný za to, že ma vytiahol von bol posledný piatok v tretiaku, kedy ma zobral do čajovne, kde boli dosť často hudobné predstavenia študentov hudobnej umeleckej školy, ktorá bola spojená s našou výtvarníckou. V ten večer tam stál nádherný chalan s polodlhými mierne vlnitými čiernymi vlasmi, ktorý s ladnosťou prechádzal sláčikom po strunách huslí. Volal sa Patrick, ako som sa dozvedel ešte v ten večer, keď som sa s Alexovým povzbudzovaním odhodlal na to ísť za ním a zoznámiť sa. V ten večer som prvýkrát pocítil tú iskru medzi dvoma ľuďmi, ktorú viacerí nazývajú pravou láskou, ale pre mňa to bolo znamenie toho, že Patricka sa len tak ľahko nevzdám. Od toho večera som bol s nádherným huslistom v kontakte celé leto a v polovičke augusta sme sa konečne dali dokopy. Alex nám vtedy gratuloval ako prvý a na jeho slová z toho dňa nikdy nezabudne: "No konečne vy dvaja, myslel som, že zošediviem, kým sa dáte dokopy!"

Alex bol a je pre mňa stále jednou z najdôležitejších osôb v mojom skromnom živote. Od škôlky až doteraz ma sprevádzal a ešte si neviem predstaviť aké to bude nevidieť ho každý deň, keď v septembri obaja odídeme na vysokú. Od septembra to bude iné aj s Patrickom, predsa len nebudeme sa môcť vydávať tak často ako by sme chceli, keďže naše školy sú tak trochu na iných koncoch Manhatanu, ale ten rok kým budeme konečne s Patrickom bývať spolu za to stojí. Zatiaľ si budem musieť postačiť s tým, že ak Alex nezoženie iné miesto blízko jeho školy, asi ho budem musieť trpieť vo svojom byte.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama