CzŠ - 1

8. července 2013 v 0:01 | Sam |  Cesta za šťastím
Tak prvá kapitola Cesty je tu.

Keď som si posielal prihlášku na túto školu netušil som, čo je táto škola zač. všetko som sa dozvedel až prvý deň. Hneď ráno nám rozdali každému dve hrubé knihy a poslali nás do spoločenskej miestnosti, že si to máme do troch hodín prečítať. Prvá kniha obsahovala školský poriadok a základy správania. V druhej knihe bol popísaný chod školy, vrátane nejakej školskej tradície. Tá tradícia bola nazvaná zasvätenie prvákov a mala sa odohrávať po prečítaní kníh. Zo začiatku som nechápal o čo, pri tom ide, že čo to vlastne bude, ale na ďalšej strane som sa dočítal, že ide o pridelenie prvákov starším žiakom. Každý prvák bude mať svojho patróna, ktorý sa o neho bude musieť starať a jemu pridelený prvák mu bude musieť slúžiť a plniť všetky jeho priania. Ďalej boli mená, tých čo si nás budú vyberať, pri každom mene bola stručná charakteristika a aj fotka. Zo zoznamu mi bolo známe jedno meno Cam Ozera, aj podľa fotky sa podobal na chalana, čo kedysi býval v dome vedľa nášho, aj meno a vek sedeli. Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že mi ostáva už len polhodina a ešte 50 strán. Dal som sa do čítania a nestíhal som sa diviť, na ďalších stranách bol popísaný náš program ako zverencov starších, ďalej tam boli ich možné príkazy, tresty a pochvaly. Väčšina sa mi zdala dosť divná, predsa len tie tresty boli veľmi prísne. Keďže som nemal čas sa nad tým zamýšľať pokračoval som, ďalej už boli len upozornenia, čo sa nesmie stať, aby nás nevylúčili. Na posledných desiatich stránkach boli popísané výlety a akcie prvého ročníka, ako plavecký výcvik, ohodnotenie zasvätenia, ples a trojdňový výlet spolu s patrónmi. Stihol som to akurát dočítať, lebo len, čo som zatvoril knihu vošli žiaci zo zoznamu, my sme sa ako bolo písané v knihe zoradili podľa abecedy do radu, len jeden chlapec ostal sedieť, asi to nestihol dočítať, všimol som si jeho menovku a zistil, že má stáť vedľa mňa, rýchlo za ním išiel a už spolu s ním som sa vrátil do radu. Chlapec sa na mňa ďakovne pozrel, na nič iné mu neostal čas, lebo sa pred nás zoradili ostatný a jeden začal hovoriť.
"V mene nás všetkých, učiteľov a rady starších, by som vás chcel privítať na našej škole. Dúfam, že sa vám u nás bude páčiť, že tu dlho vydržíte a doštudujete tu, čo sa však určite nepodarí všetkým. Preto sú tu ako vaša pomoc starší žiaci, ktorí budú tento rok vašimi patrónmi, teraz nastane vaše zasvätenie a vaše zadelenie. Teraz sa vám postupne predstavia starší a potom si vás budeme po jednom volať a budete zadelený. Ďalšie informácie sa dozviete po zadelení." Keď dohovoril zaradil sa späť do radu. Všetci sa nám postupne podľa zoznamu predstavovali, našťastie ich nebolo až tak veľa. Dokopy nás je 30 prvákov, čiže aj ich bolo 30. Potom si nás podľa poradia volali, zatiaľ som si obzeral ostatných prvákov a im už pridelených patrónov. Keď som začul meno chlapca predo mnou spozornel som.
"Christian Sykes." Ozvalo sa a ja som musel vystúpiť z radu dopredu, všetci sa na mňa pozerali. Netušil som prečo, až po chvíli sa starší ozvali. "Čierne vlasy, modré oči, svetlá pokožka, nevyzeráš zle." Povedal jeden z nich, ako som neskôr zistil Tom. "Kto si ho teda vezme?" opýtal sa ich ten čo mal úvodný príhovor, Mike. Chvíľu sa nik nehlásil a bolo ticho. Nakoniec sa zo stoličky zodvihol chalan vyššej vypracovanej postavy s blond vlasmi s končekmi vzadu zafarbenými na čierno a jasno modrými očami. "Keď sa na to nikto nemáte vezmem si ho ja." Povedal a podišiel ku mne. "Nick Parker." Povedal a podal mi ruku. "Veľmi ma teší." Povedal ešte a odstúpil zase späť, čím mi dal pokyn na vrátenie sa späť do radu prvákov. Teraz bol na rade chlapec, čo som ho zaradil ja, Daniel Theo. Keď povedali jeho meno, neisto vystúpil a pozrel sa na nich. Jeho nikto nezhodnotil a ani si ho nikto nechcel zobrať na starosť. Po chvíli sa postavil Nick "Ak môžem mať na starosti dvoch, beriem aj jeho." Povedal, no Mike mu hneď odporoval "Nemôžeš mať dvoch, to je proti pravidlám." "Tak, čo si ho nevezmeš ty?" povedal mu Nick. "Ste hnusní, viete to? Takto trápiť prváka. Ja si ho vezmem." Ozval sa Tom a išiel za Danom. "Ja som Tom, ich sa neboj, nie stále sú zlí. Väčšinou sa správajú milo." Povedal mu a usmial sa na neho Dan sa na neho pozrel a vrátil sa späť ku mne. Toto zadeľovanie prebiehalo ešte dosť dlho, kým sme boli všetci zadelení a Mike znovu začal hovoriť.
"Teraz, keď už všetci máte patrónov, môžem vám povedať, ďalšie veci o tejto škole. Takže jedáleň prvákov je spoločná spolu s patrónmi. Sedáva sa tak, že pri jednom stole sedí 10 ľudí z jednej bunky. Buniek je dokopy 6. Kto s kým je na bunke je už na nástenke. V tejto miestnosti, našej klubovni, sa budeme stretávať každý deň. Po škole nesmú chodiť prváci bez doprovodu patrónov. Vždy vás váš patrón odvedie pred vašu triedu a pred triedou si vás zase vyzdvihne. Síce občas sa dohodnú dvaja patróni, ktorí chodia po celú triedu. Všetko ostatné ste si mali prečítať v knihách, tie si môžete ešte do nabudúceho týždňa nechať. Teraz vás vaši patróni zoberú na izbu, tam sa vybalíte a potom prídete všetci na obed." Dokončil Mike a vybral sa po svojho zverenca, aby bol ostatným príkladom. Ľutoval som Natha, že ho dostal za patróna. Ja som bol spokojný. Ku mne prišiel Nick, zobral mi knihy z ruky a vybral sa preč, ja som išiel za ním. Po chvíli zastal pred dverami a naznačil mi, aby som ich otvoril. Ja som ich otvoril a vošli sme dnu. Nick zamieril rovno k prvým dverám v miestnosti. Tých dverí tu bolo šestoro každé viedli k izbe s dvomi písacími stolmi a dvomi posteľami a tie posledné viedli do kúpeľne. Na kraji stáli aj dve skrine. Môj kufor už bol v izbe, keď sme sem prišli. "Moja posteľ je táto, skriňu mám na ľavo. Ulož si veci a prichystaj sa na večeru, predtým sa ešte musíš zoznámiť s ostatnými v bunke. Z patrónov sú tu Tom a Ted, dvojčatá, Cam a Aron, no a ešte ja. Vy sa zoznámiť musíte sami. Všetci okrem Cama sme tretiaci, Cam už chodí do štvrtého ročníka." Povedal mi a rozvalil sa na svoju posteľ. Ja som sa pustil do vybaľovania. Keďže mi ešte mama neposlala všetky veci, bol som vybalený rýchlo. "To už?" zasmial sa Nick. "Tak poď, ideme za ostatnými." Vzal ma za ruku a vybral sa preč z našej izby. Všetkých sme našli u Cama v izbe. "Už sme tu." Povedal Nick a vybral sa za ostatnými a mňa ťahal za sebou. "Keďže som tu najstarší, mal by som asi začať, nie?" povedal Cam a postavil sa. "Takže ja som Cam Ozera a toto je JR." sadol si a ukázal na celkom pekného hnedovláska. Potom sme sa postavili my s Nickom. "Takže ja som Nick Parker a toto je Christian." Povedal a ukázal na mňa. "Radšej Chris ako Christian, tak ma volá iba matka." Povedal som a predal slovo ďalším. "Takže ja som Aron a toto je MinKi, ale skôr Ren." Predstavil seba a drobného blonďáčika. "No a zostali sme už len my štyria, čo?" opýtalo sa jedno z dvojčiat. "Takže ja som Ted, ten starší, a toto je Math." "A ja som Tom, to mladšie a krajšie dvojča a toto je Daniel." Toto bude sranda vedieť, ktorí je ktorí. Nakoniec to ukončil Cam. "Tak, pekne sme sa zoznámili a môžeme ísť na večeru." Vstal a išiel smer jedáleň. JR išiel hneď za ním. Za nimi sme išli všetci. Nejak nám bolo jedno v akom poradí. Keď sme tam prišli jedáleň už bola plná, voľný ostal len stôl pri okne. Nick išiel predo mnou. Sadol si a ja som si sadol vedľa neho. Na stole sme mali dokonca menovky, aby sme sa neposadili nesprávne. Po chvíli nám doniesli večeru. Po večeri zase začal Mike, ale po chvíli, keď videl, že nás to extra zaujíma povedal: "Ako vidím všetci sme už unavení, takže ostatok sa dozviete na izbách."
Všetci sme vstali a vrátili sa späť na bunku, kde sme sa rozdelili do svojich izieb. Ja som išiel za Nickom. Vošli sme do izby a Nick si ľahol na posteľ. Ja som si sadol a hľadel sa na neho, keďže som mal pár otázok, čo by som sa rád opýtal. Nick si môj pohľad asi všimol, lebo sa ozval: "Pýtaj sa, kým na to ešte mám náladu."
Tak som sa pýtal: "Ako to tu vlastne prebieha? Ako vyučovanie, krúžky a tak."
"Vyučovanie je ako na každej normálnej strednej škole, len s tým rozdielom, že sa učíme ráno tri hodiny a poobede ďalšie tri. Teda väčšinou je to len šesť hodín denne, pokiaľ nemáš nejaké pridelené predmety podľa talentu, ako výtvarnú, hudobnú, viac telesnej a tak. Krúžky, tie sú väčšinou večer, len pár z nich je medzi vyučovaním, keďže poobedné vyučovanie začína až o tretej. Zoznam krúžkov dostaneš spolu s rozvrhom pri raňajkách. Väčšinu hodín budeš mať s chalanmi z bunky, ako to tu nazývajú." Odpovedal mi a naďalej pokojne ležal a hľadel na strop.
"Nevieš s kadiaľ pochádza Cam? Nejak sa mi podobá na chalana, čo býval kedysi vo vedľajšom byte." Spýtal som sa ho a čakal na jeho odpoveď. Nick sa posadil a pozrel na mňa.
"Cam je z Talianska ako ty, čiže je viac ako pravdepodobné, že to je on, ale na to si sa mohol kľudne spýtať Cama."
"Na, čo sa ma mohol spýtať?" ozvalo sa od dverí.
"Ach, Cam nečakal som, že sa tu takto zjavíš. Tuto Chris vyzvedal, že s kadiaľ pochádzaš, nejak si mu povedomý." Povedal mu Nick. Cam vošiel ďalej do izby a sadol si k Nickovi, ten sa k nemu hneď pritúlil.
"Tak malý je zvedavý. Nicky ti už odpovedal ako vidím, čiže ti postačí to, že si ťa pamätám, ako si na mňa občas hľadel z okna, keď som sa na dvore opaľoval." Povedal mi Cam a už sa venoval Nickovi.
"Čo keby sme to tu nechali na dvojčatách a zašli si von? Už sme dávno spolu nikde neboli." Mňa si už nevšímali, no ja som ostal zaskočený, takže Cam si ma pamätá. Určite si musí pamätať aj to, čo sa stalo v škole, keď som bol prvák na základnej a on bol štvrták, vtedy sa mi na obede podarilo ho obliať polievkou a odvtedy sa ku mne choval hrozne. Vždy, keď ma stretol, tak sa mi vysmieval. Občas ma spolu s ďalšími zvykol pozvať von a potom tam neprísť. Vtedy som im na tieto ich pozvania vždy skočil, no odvtedy som sa zmenil a už nie som to vystrašené malé decko, čo sa upínalo na starších. Asi som sa zamyslel na dlho, ale Cam s Nickom tu už neboli. Išiel som von z izby, že pozriem, čo robia ostatný. Nikoho okrem Rena som nenašiel.
"Kde sú všetci?" opýtal som sa ho, keď som vošiel k nemu do izby.
"Šli von." Odpovedal mi a ďalej si kreslil.
"Ty si prečo nešiel s nimi?" pýtal som sa ho ďalej.
"Nemám náladu. Prečo si nešiel ty?" opýtal sa ma a na chvíľu sa na mňa pozrel.
"Nikto ma nevolal." Povedal som mu popravde. "Čo to kreslíš?" spýtal som sa ho a pozrel sa na jeho obrázok. Kreslil Arona.
"Vy sa poznáte?"
"Vyrastali sem spolu. Ja, Aron a JR. bývali sme na jednej ulici. Raz k nám prišla pani s pozvánkou na túto školu, dala ju nám trom. Ja som nevedel, či sem pôjdem, no Aron sa hneď rozhodol a išiel sem. Na nás dvoch po čase zabudol, keďže sme o dva roky mladší, čakali sme kým sem budeme môcť ísť. Raz prišiel Aron domov a vravel nám, aké je to tu skvelé, vtedy sme sa rozhodli, že sem pôjdeme. Aron bol z toho nadšený. Ešte stále je. Je rád, že sme tu. Že sme znovu všetci traja. Ja som mu vtedy sľúbil, že keď budeme znovu spolu, tak ho nakreslím. Odvtedy som sa snažil v kreslení zdokonaliť, aby bol na mňa Aron pyšní. Aby ma mal raz znovu rád. Tak ho teraz kreslím, dúfam, že s tým bude spokojný." Povedal mi Ren a ukázal mi obrázok podrobnejšie. Bol to celý Aron, úplne sa mu podaril, ak sa mu toto nebude páčiť, tak potom nie je v poriadku.
"Určite sa mu to bude páčiť, je to úžasné. Más talent." Povedal som mu a obrázok mu vrátil.
"Ďakujem." Zašepkal a vrátil sa ku kresleniu. Nechcel som ho ďalej vyrušovať, tak som sa vrátil do izby a vytiahol svoj blok. Pozrel som sa na svoje kresby a obdivoval Renov talent, nikdy nebudem kresliť, tak dobre. Moje kresby sú tmavé. Vyžaruje z nich smútok, moja najčastejšie nálada. Nikdy som nebol obľúbený, nikdy som nemal pravých priateľov. Vždy ma šikanovali. Preto som sa utiahol do seba a začal si kresliť. Občas aj niečo napíšem, no vždy je to smutné. Väčšinu svojich postáv na konci príbehu zabijem. Ako som videl túto školu, myslím, že sa niečo zmení. Možno sa zmením k lepšiemu, možno k horšiemu, to sám neviem, no jedno viem určite. Zmením sa. Tak to chcela mama, predtým, než ma sem poslala.
Ani som nevedel ako a začal som kresliť. Po chvíli sa ozvalo jemné klopanie na dvere.
"Ďalej." Zakričal som a čakal, kto vojde. Dvere sa otvorili a vošiel Ren. Keď si všimol, že mám v ruke ceruzku a blok, hneď išiel ku mne a chcel sa pozrieť na to, čo som nakreslil. Pozrel som sa na to, čo som kreslil. Zase to bol chlapík v kaluži krvi. Nemohol som dovoliť, aby toto videl niekto ako Ren. Preto som blok rýchlo hodil pod posteľ.
"Prečo mi to neukážeš? Nikomu nepoviem, že kreslíš. Len som chcel vidieť, čo to je. Vyzeral si veľmi ponorený do kreslenia, keď som vošiel." Povedal mi.
"Radšej svoje kresby nikomu neukazujem. Nikomu sa nepáčia. Vraj je v nich plno smrti a smútku. No ja do nich len dávam svoje pocity."
"Tiež sa mi občas stáva, že kreslím depresívne obrázky. Môžem ti ukázať svoje, ale len ak aj ty ukážeš tie svoje. Uvidím ich len ja. Nikto iný."
"Len ma prosím nesúď." Povedal som mu a zohol sa po blok. Podal som mu ho.
"Kreslíš, dobre. S tým smútkom sa dá niečo spraviť. Raz stretneš, niekoho, kto bude tvojím svetlom a už nebudeš kresliť depresívne." Povedal mi a sadol si ku mne.
"Niektoré sú vážne dobré." Pokračoval pri prezeraní si ostatných mojich obrázkov.
"Nechceš niekedy skúsiť nakresliť, niekoho koho poznáš?" opýtal sa ma.
"Neviem, či by to dopadlo dobre. Nikdy som nekreslil reálne osoby." Povedal som mu a pozrel sa na neho. Podal mi späť blok a sadol si predo mňa.
"Nakresli ma. Uvidíš, že ti to pôjde." Povedal mi. Chvíľu som váhal, no keď som uvidel ako sa na mňa pozerá, začal som kresliť. Ani neviem ako, podarilo sa mi to. Nakreslil som ho tak ako som ho videl. Netušil som kam sa podel môj smútok, no toto bol určite prvý krok na ceste ku mojej zmene. Podal som mu blok. On sa na to chvíľu len pozeral, potom ma zrazu objal.
"Ja som vedel, že to pôjde. Tvoj smútok sa nejak odstráni. Len sa nesmieš uzatvárať pred ľuďmi. Teraz si šťastný. Preto sa ti to podarilo tak dobre. Nikdy som nevidel lepšiu kresbu mojej osoby a že už som pózoval veľa umelcom. Všetci ma majú za sladkú bábiku. Veľakrát si ma mýlia s dievčaťom a práve preto ma chce plno ľudí kresliť." Povedal a podal mi kresbu späť. Ja som sa usmial. Mal pravdu, bol som relatívne šťastný. Našiel som miesto kam zapadnem.
"Ďakujem." Povedal som mu. On sa na mňa nechápavo pozrel. "Otvoril si mi oči a za to ti ďakujem." Povedal som mu.
Ren ma len objal a usmial sa na mňa. Takto nejak sme museli zaspať, lebo keď som sa zobudil na buchot dverí. Ren ležal vedľa mňa.
"Vstávaj." Povedal som mu. "Už sú späť."
Ren sa prebral, postavil a povedal: "Prepáč, nejak sme museli zaspať. Asi už pôjdem."
"Dobrú noc." Povedal som mu, keď odchádzal.
"Dobrú noc." Povedal a odišiel. Ja som sa prezliekol do pyžama a ľahol som si. Nick prišiel za chvíľu. Nič nepovedal, len si ľahol a zaspal. Asi sa trochu opil. Napadlo ma, keď som videl jeho chôdzu. Potom som už ničomu nevenoval pozornosť a zaspal som.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Gabča Gabča | Web | 8. července 2013 v 0:10 | Reagovat

Jsem mladá a chci se seznámit, klikni na můj webík abys zjistil víc!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama